خرافة..منرجمة من السلوفاكية Nadhviezdny boj...Meno a priezvisko: Mgr. Judita Ďurčová

القائمة الرئيسية

الصفحات

لاتسأليني هل أحبّكِ بعدما عبدالناصر عليوي العبيدي

  لاتسأليني هل أحبّكِ بعدما لاتسأليني هل أحبّكِ بعدما قدْ باتَ حبّي واضحاً للنّاسِ وجميعهمْ عرفوا بأنّي هائمٌ والقلبُ من حرِّ البُعادِ يُقاسي فَضَحَتْ شجونُ الليلِ كلَّ مشاعري إذْ باتَ حبّكِ في صدى أنفاسي واستوطنتْ عيناكِ كلَّ قصائدي وملامحُ اسمِك أَفْعَمَت كُرَّاسي لا تسألي هذا السّؤالَ تريّثي أنا في الهوى قدْ قُلِّعَتْ أضْرَاسي كَمْ تسألينَ وتعرفينَ إجابتي لاتضربي الأخماسَ للأسداسِ ماكلُّ مَنْ طلبَ الإجابة جاهلاً بعضُ الجوابِ يكونُ في الإحساسِ عبدالناصر عليوي العبيدي

خرافة..منرجمة من السلوفاكية Nadhviezdny boj...Meno a priezvisko: Mgr. Judita Ďurčová

 

Meno a priezvisko: Mgr. Judita Ďurčová


خرافة..منرجمة من السلوفاكية Nadhviezdny boj...Meno a priezvisko: Mgr. Judita Ďurčová

Meno a priezvisko: Mgr. Judita Ďurčová
Krajina: Slovenská republika
Názov príspevku: Nadhviezdny boj

Nadhviezdny boj

....
Na oceľovosivej oblohe sa práve uhniezdili temravé podvečerné chmáry, keď nad ich mrákavou zavládol zvyčajný ruch duchovného sveta. Plejády hviezd i vesmírne planéty sa priam otriasali v základoch pri každom záchveve pomyselných krídel nadzemských bytostí, ktoré sa v týchto chvíľach húfne zlietali k úpätiu nebeského trónu. Všetky sa víťazoslávne navracali z každodenných ciest po zemeguli, dychtiac si navzájom vyjaviť svoje nedávne zážitky pred piedestálom Najvyššieho...
Akonáhle sa zhŕkli okolo obrovitánskeho a oslepujúcou žiarou zaliateho kresla, pokľakli a sklonili hlavy, aby svojmu Bohu vzdali náležitú poctu. Vzápätí sa medzi nimi rozprúdila živá vrava, ktorá onedlho prerástla do hlučného prekrikovania až do takej miery, že sa ku nim zbehli celé kŕdle anjelov, zvedavo načúvajúce ich rečiam. Nechýbal medzi nimi dokonca ani neveľký okrídlený Amor, ustavične vyzbrojený svojím zázračným lukom s hŕbou ľúbostných šípov...
„Ja som prvoradé – iba ja!“, kričalo z plného hrdla Sebectvo, s vervou sa domáhajúc svojich domnelých prednostných práv na slovo. „Vypočujte si najskôr mňa...!“
„Pche, taľafatky! Vôbec nie si také dôležité, ako si o sebe neustále namýšľaš. Prečo sa nazdávaš, že ti vždy vo všetkom musí prináležať prvenstvo, há?! Azda si len vo svojej márnomyseľnosti nenamýšľaš, že si lepšie než my ostatné...? Veď počkaj, ja ti ukážem...“, bezuzdne sa naň osopila Zúrivosť a vzápätí by sa naň bola i vrhla, keby ju Neha s Trpezlivosťou neboli obratne zadržali.
„Neunáhli sa, milá moja“, láskavo jej dohovárala Pokora, „ a zbytočne neubližuj svojej rozmaznanej sestre, hoci si to dakedy nepochybne zaslúži... Radšej si svorne vypočujme príhody našich ostatných družiek, o ktoré ani dnešného večera iste nie je núdza, všakže?“
Žiarlivosť, Pýcha a Chamtivosť sťa na povel jednohlasne prikývli. Zúrivosť sa medzitým konečne prestala metať v obojstrannom zovretí svojich tichých spoločníčok a sotva badateľným gestom tváre dala najavo svoj súhlas. Nato sa do popredia predrala Pýcha, hrdo vztýčiac hlavu a nahlas zvolajúc: „Nuž čujte, milé sestričky! Ja som takmer celučký deň náruživo poletovala nad nedozernými priestranstvami popredných veľkomiest Európy. A ako som sa v podobe sivého holuba vznášala nad nebotyčnou konštrukciou Eiffelovej veže, masívnou siluetou Víťazného oblúka či trávnatým porastom záhrad vo Versailles, bola som svedkom pýchy miestneho obyvateľstva na tamojšie pamiatky. Áno, Parížania sú veľmi hrdí ľudia a azda najväčšie uspokojenie im spôsobuje každá príležitosť, kedy sa môžu dosýta pokochať ohromenými tvárami cudzincov, obdivujúcich nádhery ich hlavného mesta! V ich srdciach veru nieto nadbytok inakšieho citu než je zmienená pýcha, ktorú stelesňujem práve ja... A priaznivejší ortieľ nemožno vyriecť ani nad stálymi obyvateľmi Ríma, Londýna či Viedne... veru tak.“
Pýcha sa po týchto slovách zlomyseľne uškrnula a zjavne sa jej žiadalo pokračovať vo svojom rozprávaní ďalej. Do reči jej však znenazdajky skočila Nádej, ktorá v prudkom rozhorlení zvolala: „To nie je pravda! Ľudské duše sú sťa vzácne drahokamy, vyznačujúce sa mnohorakosťou vznešených citov... Nebúria sa v nich iba nekalé povíchrice, ale aj lahodný a občerstvujúci vánok, vnášajúci do ich útrob ušľachtilosť a predovšetkým stelesnenie mojej sily...“
„Ako to môžeš vyhlásiť s toľkou nehasnúcou istotou?“, takmer šeptom hlesla všadeprítomná Pochybnosť.
„Viem to, pretože aj dnes som mala príležitosť byť radostnou pozorovateľkou dobrých vlastností pozemských smrteľníkov. Ponevierala som sa v okolí najchudobnejších afrických štvrtí vyprahnutej Etiópie, kde sa nachádza i chatrná nemocnica a zopár útulkov pre zbedačený ľud. Keď som sa v prevtelení do bielej holubice zavše prikradla k obloku ošarpaného lazaretu, okrem telesnej biedy som tam zazrela i lúče obetavosti, ktoré priam sálali z opatrovníkov nemocných či hynúcich domorodcov. Ich náklonnosť k chorým sa zdala nadpozemskou dokonca i vo chvíľach, kedy im museli hľadieť do meravých obličajov a vzápätí ich pod rúškom deravých prikrývok vynášať von – na miesta ich posledného odpočinku... Tých, čo zostali nažive, však vládali ošetrovať a kŕmiť i niekoľko hodín bez ustania. No povedzte, vari jestvuje obdivuhodnejší dôkaz o nezištnej láske?“
„Cha! Nezištná láska predsa vyhynula už dávno spoločne so zánikom pravekých dinosaurov, ak vôbec dakedy žila...“, posmešným tónom zatiahla Nenávisť a svoje ironické tvrdenie vzápätí umocnila slovami: „ Najlepšou pohnútkou môjho presvedčenia sú výjavy, ktoré som dnes na vlastné oči pozorovala pri zvyčajných potulkách po severoamerickom kontinente. Ako temnejúci oblak, stelesňujúci predzvesť prudkého lejaku, som smela nahliadnuť do firemných priestorov najvyšších mrakodrapov Kanady. Na okamih som sa teda mohla stať nebadanou súčasťou ich každodenného kolobehu... A neokúňam sa vyhlásiť, že v ňom – tak ako inokedy – prebiehal dravý boj o majetkové prežitie. Áno, milé moje, svetu kraľuje bezohľadné súperenie o materiálnu nadvládu, o ktoré v obchodných firmách rozličného charakteru veru nie je núdza! S radosťou by som vám dopriala vidieť nervóznych a uponáhľaných riaditeľov, handrkujúcich sa so svojimi podriadenými o výšku ich mesačnej mzdy, či ziskuchtivých šéfov, usilujúcich sa pre svoj podnik uzavrieť čo najvýhodnejšiu kúpu i za cenu nekalých podvodov... A tá nenávisť, s akou sa pritom k sebe všetci správajú! Ó, to je mi azda najväčšou odmenou za vynaloženú námahu pri každodennom putovaní po Zemi...“
„Celkom s tebou súhlasím, drahá sestrička“, zachichotala sa Závisť, pridajúc sa na stranu svojej najobľúbenejšej družky, „ keďže ja som zasa od rána do večera brázdila úpätia švajčiarskych Álp, zoberúc pritom na seba podobu čierneho havrana. A to, čo som videla v miestnych osadách či mestečkách, sa neveľmi líšilo od skutočnosti, akú si nám práve predostrela. Tamojší ľudia sú k sebe len zriedka ohľaduplní – v srdciach im zväčša vládne tvoj duch alebo – čo je azda ešte vydarenejšie – moja vyčerpávajúca prítomnosť, pobádajúca ich k zášti voči svojim susedom či dokonca vlastným domácim. Nečudo, že brat nenávidí sestru pre jej domnelé uprednostňovanie zo strany matky a dvojice drobných horalov, žijúcich v odľahlých kútoch Švajčiarska, si kvôli sporom o pozemky už dlhé roky nevedia prísť na meno...“
„Juj, či ste len zlomyseľné a podlé!“, znenazdania ich obe zahriakla Láska. „ Vaše reči nie sú na nič súce a nehodia sa ani za ozvenu pustým skaliskám, čnejúcim dakde na polárnom severe... Nazdávate sa, že všetky ľudské bytosti sú také, akými by ste ich rady pretvorili na svoj obraz – to sú však pochabé a priam nesplniteľné túžby! Viem to lepšie než ktokoľvek iný, veď či nie som Božou pravicou pri rozsievaní pokoja a blaženosti na celučičkej planéte? Každý deň navštevujem preplnené námestia najľudnatejších metropol sveta, ba i tie najodľahlejšie zemské končiny, a všade som nemennou hlásateľkou nádeje, šíriacej posolstvo o nehynúcej láske. Do stratených sŕdc vnášam porozumenie a ľúbosť, ktoré ich navzájom spájajú neoddeliteľným putom...“
„Ohó – nieže tak zhurta!“, strmo ju prerušila Nevera, ktorej podráždenosť vzrastala tým väčšmi, čím dlhšie bola nútená načúvať slovám svojej sesterskej družky. „Naozaj ti máme veriť? Hádam si nemyslíš, že sme natoľko hlúpe, aby sme naleteli hocakým bájkam, ktorými nás chceš kŕmiť?!“
„Mlč, sestra!“, karhavo ju napomenula Viera, „a aspoň raz preukáž trocha úcty našej Láske, ktorá sa spoločne so mnou usiluje o prebúdzanie šľachetnosti v dušiach tých, ktorých Pán obdaril rovnakou podstatou, akou sa vyznačujeme aj my, vyššie duchovné bytosti.“
„Staviaš sa na jej stranu, pretože ste obidve z toho istého súdka“, odsekla jej Nevera, pričom vrhla nadurdený pohľad na Lásku, sťaby jej z nehybného obličaja túžila vyčítať sled myšlienok. Tá jej nebojácne opätovala prenikavé hľadenie do očí a riekla: „ Veľmi sa mýliš, moja drahá. Viera a ja síce od okamihu nášho nadzemského zrodenia zosobňujeme ten istý princíp, no to ešte neznamená, že pri mne musí zotrvávať v každej núdzi. Ak sa rozhodla držať so mnou za jeden koniec povrazu, tak výlučne z vlastnej vôle. Sme dve nezávislé duševné stvorenstvá, ktoré sú prirodzenými vykonávateľkami Božej prozreteľnosti. Do nesmrteľného lona ľudstva vnášame svornosť, porozumenie a všadeprítomný mier... A keby si nebola pretrhla niť môjho rozprávania, bola by si sa dozvedela, že naše úsilie naozaj nie je daromné. Dnešný deň som totiž v prestrojení za trblietavú dúhu obišla rozľahlé kraje Škandinávie, známe svojím chladným a nehostinným podnebím. Ach, ako nesmierne ma nadchla skutočnosť, že človečie srdcia sú na míle vzdialené jeho drsným rozmarom! Doposiaľ v nich nevyhasol plameň dobra – veď ľudia sú ustavične pripravení podriaďovať sa potrebám blížneho, neváhajúc im obetovať ani svoje vlastné úsilie, čas či imanie...“
„Prestaň už konečne tárať do vetra, Láska!“, vyhŕklo Klamstvo, skriviac pery do pohŕdavého úškľabku. „Všetky predsa dobre vieme, že rozprávaš nezmysly... Tvoje slová nie sú ničím iným než naivnými, romantickými výplodmi mysle, ktorá sa silou-mocou domáha naplnenia svojich staromódnych predstáv.“
„Ó, nebesia! Prečo už zasa prekrúcaš pravdu, ako to mávaš vo zvyku pri každej z našich večerných rozpráv? Moja reč je trvácnejšia než jagavé stálice na oblohe a vôbec sa nezakladá na klamných alebo rojčivých želaniach bezuzdnej fantázie. Pamätám si, čo som dnes ráno uzrela očami dúhy – boli to čerstvo sa rodiace priateľstvá medzi mládežou dospievajúceho veku, ktorú zblížila železničná nehoda v blízkosti nórskeho Sandnessjøenu. Hŕstka cestujúcich chlapcov a dievčat si navzájom nielen pomohla vybŕdnuť z nešťastia, ale jej členovia si navyše prisľúbili, že sa od tých čias budú pravidelne stretávať... Vo Švédsku som trocha neskôr bola svedkom poludňajšieho výjavu, ktorý rozochvel každučkú strunu mojej bytosti. Pri jednom z početných zálivov na okraji Štokholmu šantilo a pobehovalo asi štvorročné dievčatko v rozkošných šatočkách belasého odtieňa. Bolo tam s opatrovateľkou, keďže jeho rodičia sa podľa mojej mienky v tom čase zdržiavali v práci. Neďaleko zmienenej dvojice sa tmolil akýsi starý žobrák, ktorý sa znenazdajky priblížil a ženu úpenlivo žiadal o trocha peňazí či aspoň kúsok chleba. Tá ho však odmietavým gestom ruky zahnala preč. Sotva sa obrátil, aby so zvesenou hlavou vyhovel jej prianiu, dieťa pri svojich hrách nevdojak skĺzlo do vody a začalo sa topiť... Pestúnka kričala ani zmyslov zbavená a skôr než sa stačila spamätať z náhleho šoku, ohrdnutý starec sa bleskurýchlo vrhol do studených vĺn a vyľakané neviniatko vyniesol na breh. Urobil to i napriek tomu, ako mrzko sa k nemu jeho varovkyňa zachovala...“
Láska na okamih stíchla a navôkol sa rozhostilo posvätné ticho, zavše prerývané tichými vzlykmi podaktorých duchovných bytostí či útlocitných anjelov. Po chvíli mlčania sa ho odvážila prerušiť až bokom stojaca Zvedavosť, ktorá sa odrazu dychtivo spýtala: „ A čo bolo ďalej? Už viac neotáľaj a rýchlo vrav!“
„Nuž, milé sestričky, po chudákovom hrdinskom čine sa srdce vďačnej ženy rozhorelo rovnakým plameňom lásky, aký ho podnietil k tomu, aby zachránil jej malú zverenicu. Dosýta ho vyobjímala a vzala do domu svojich zamestnávateľov, kde sa mu dostalo náležitej odmeny v podobe sýteho jedla a hrejivého kozuba...“
Zopár anjelov po týchto slovách už nedokázalo držať na uzde svoje city a po žiarivých tvárach im kanuli slzy dojatia. Láska, ktorá ich po očku nebadane pozorovala, ďalej pokračovala: „ A to nie je všetko. V podvečer, keď môj pestrofarebný šat už pohasínal v tieni zapadajúceho slnca, som nazrela do Laponska – najsevernejšej provincie Fínska. V tamojšom mestečku Rovaniemi, ležiacom neďaleko polárneho kruhu, práve doznievalo mrazivé popoludnie. Po zľadovatelej ulici pomaly kráčala staršia dáma, nesúca v rukách ťažký nákup. Zrazu na ňu odkiaľsi zaútočil neznámy muž, násilím jej vytrhnúc veľkú tašku a sotiac ju na zem... Nato vzal nohy na plecia a bezhlavo uháňal preč. Zúfalá starenka zostala bezvládne ležať na zasneženom chodníku, pustiac sa do plaču a z posledných síl volajúc o pomoc. Jej krik o chvíľku doľahol k ušiam zaľúbeného páru, ktorý sa potuloval obďaleč miesta činu. Mládenec sa obratom pustil za utekajúcim zlodejom, čoskoro ho dobehol a po krátkom zápase odvliekol na najbližšiu policajnú stanicu, kde ho zadržali pre krádež. Dievčina úbohej obeti medzitým pomohla vstať a keď k nim pribehol mladík s ukradnutou nákupnou taškou, jej radosť a vďaka nemali hraníc... Oboch najskôr vybozkávala a vzápätí ich veľkodušne pozvala do svojho príbytku na šálku horúceho čaju.“
Zdalo sa, že prítomných zachvátil opätovný nával dojatia – iba Ľahostajnosť s Lenivosťou doposiaľ nezúčastnene načúvali všetkému, čo v tomto nadzemskom zhromaždení prišlo na pretras. Azda najhlbšie duševné poryvy prežíval ružovolíci Amor, ktorý nadšene zvolal: „ Teraz konečne vidíte, že Láska sa nemýlila! Jej posolstvo je stále žiarivé a moc jej pôsobenia má taký nesmierny dosah, že môže prebudiť k životu dokonca i mŕtve skaly, čnejúce z hlbín ľudského bytia... A hádajte, kto spojil dovedna zaľúbencov, ktorí sa stali samaritánmi tej nešťastnej ženy! Udialo sa to celkom nedávno a nebol to nik iný než práve ja. Ľúbostný šíp z môjho tulca ich zasiahol priamo do sŕdc a od toho okamihu budú naveky tvoriť nerozlučný celok...“
Zástupmi spoločenstva prebehol vzrušený šum, no ozvalo sa i nespokojné zamrmlanie z úst Pýchy a Žiarlivosti. Tie sa totiž za nijakú cenu nehodlali skloniť pred morálnou prevahou Lásky a dať za pravdu Amorovmu bezprostrednému vyhláseniu. Preto sa obe sťa na povel prihnali k nemu, zúrivo mávajúc ohromnými krídlami a nadurdene volajúc: „ Kto ťa ustanovil, aby si nad nami vyriekol konečné slovo?! Domnievaš sa azda, že si z nás budeš uťahovať a na dôvažok sa ti ešte budeme pochlebovať...? Veď len počkaj, keď sa nám dostaneš do rúk...“
Amor však nelenil a ako neriadená strela vyletel preč zo svojho stanovišťa, zúfalo trepotajúc drobnými krídelkami a domáhajúc sa záchrany duchovných bytostí. V lunárnych sférach sa tak priamo pred Pánovým trónom rozprúdila bezuzdná naháňačka, ku ktorej sa s úmyslom pomôcť malému bôžikovi lásky pridali aj Trpezlivosť a Pokora... Keď jej virvar dosiahol taký vrchol, že sa chveli i vesmírne telesá celučičkej galaxie, z výšav zlatého svätostánku zahrmel prenikavý hlas: „Dosť už! Prestaňte konečne s tými hlúposťami a zneste sa ku mne...“
Ani jedna z bytostí sa neodvážila protestovať a tak všetky razom stíchli, upachtené si stanúc naspäť k trónu svojho Vládcu.
„Zapamätajte si - spory či násilenstvá nikdy nekliesnia jasnú cestu k pravde“, preriekol k nim Všemohúci zhovievavo. „Tú možno vyšliapať jedine skrze moju roztvorenú náruč... A jej blahodarné požehnanie zasa dovoľuje vychutnávať iba bezodná moc Lásky, ktorá je mojím darom ľudstvu – podobne ako všetky ušľachtilé city na Zemi. Ak si ho pozemskí tvorovia budú i naďalej odovzdávať, uctia si veľkosť môjho mena tak, ako by to nedokázali urobiť žiadnym iným počinom... Ovocie nežných slov či vľúdneho konania si cením viac než akúkoľvek obetu – a práve preto sa Láska najväčšmi vyníma spomedzi vašich radov. Jej vytrvalá horlivosť rúca bašty zatvrdilých sŕdc, zbraňami svojho posolstva si ľudské vnútro podmaňuje účinnejšie než najmocnejšie armády sveta... Aj vy jej odchýľte komnaty svojej duše, aby mohla preniknúť dnu a dokázať vám, že jej tvrdenia majú naozaj pravdivú váhu.“
V tej chvíli sa devätnástim nebeským bytostiam otvorili oči a spoznali sladkú skutočnosť. S uľahčením sa pomerili, odložiac svoj predošlý spor do zabudnutia. Nato sa spoločne s chórmi anjelov dali do hromového chválospevu na počesť Stvoriteľa, pod náporom ktorého sa triasli dokonca i podzemné brány pekiel a ktorý bol neklamným znakom toho, že Láska dnes opäť zavŕšila svoje nadhviezdne víťazstvo


خرافة

....
كانت غيوم المساء المظلمة المظلمة قد استقرت للتو في السماء ذات اللون الرمادي الصلب عندما سادت الصخب المعتاد للعالم الروحي على كآبتهم. اهتزت أبراج النجوم والكواكب الكونية مع كل رفرفة للأجنحة الخيالية للكائنات الموجودة فوق الأرض ، والتي كانت تتدفق في هذه اللحظات إلى أسفل العرش السماوي. لقد عادوا جميعًا منتصرين من رحلاتهم اليومية حول العالم ، متحمسين للكشف لبعضهم البعض عن تجاربهم الأخيرة أمام قاعدة التمثال العليا ...
وبينما كانوا يتجمعون حول الكرسي العملاق والمعمى ، جثوا على ركبهم وأحنوا رؤوسهم ليعبروا عن احترامهم لإلههم. سرعان ما نشأ اندفاع حيوي بينهما ، والذي سرعان ما نما إلى صراخ عالي لدرجة أن قطعان كاملة من الملائكة ركضت إليهم ، مستمعة إلى كلماتهم بفضول. لم يكن بينهم حتى كيوبيد صغير مجنح ، مسلح باستمرار بقوسه الخارق مع كومة من سهام الحب ...
صرخت الأنانية من أسفل حلقها ، مطالبة بقوة بحقوقها التفضيلية المفترضة للكلمة: "أنا صاحب السمو - أنا فقط!" "استمع إلي أولاً ...!"
"تفو! أنت لست على نفس القدر من الأهمية التي تفكر بها دائمًا في نفسك. لماذا تعتقد أنه عليك دائمًا أن تأخذ زمام المبادرة في كل شيء ، هاه ؟! ألا تفكر فقط في غرورك أنك أفضل من بقيتنا ...؟ انتظر ، سأريك ... '، هرعت Fury بشكل لا يمكن السيطرة عليه ، وكانت ستندفع نحوه إذا لم تحتجزها Neha and Patience ببراعة.
"لم يتسرعوا يا عزيزتي" تدخل التواضع بلطف ، ولا تؤذي أختك المدللة دون داع ، رغم أنها ستستحقها بلا شك مرة واحدة ...؟ "
أومأت الغيرة والكبرياء والجشع في انسجام تام. في غضون ذلك ، توقفت الغضب أخيرًا عن إلقاء القبضة المتبادلة على رفاقها الصامتين ، وبإشارة بالكاد محسوسة على وجهها ، أعطتها موافقتها. ثم جاء الكبرياء إلى المقدمة ، ورفع رأسه بفخر وصرخ بصوت عالٍ ، "حسنًا ، اسمعوا ، أيتها الأخوات العزيزات! لمدة يوم كامل تقريبًا ، كنت أطير بشغف فوق المساحات التي يتعذر فهمها في المدن الأوروبية الرائدة. وبينما كنت أحوم في شكل حمامة رمادية فوق الهيكل الخالد لبرج إيفل ، أو الصورة الظلية الضخمة لقوس النصر ، أو الحدائق العشبية في فرساي ، شاهدت فخر السكان المحليين بالآثار هناك. نعم ، إن الباريسيين فخورون جدًا ، ولعل أكبر قدر من الرضا يتم منحهم كل فرصة للاستمتاع بوجوه الأجانب المذهلة ، معجب بروعة عاصمتهم! ليس هناك فائض في قلوبهم لأي شعور آخر غير الكبرياء المذكور أعلاه ، الذي أجسده ... ولا يمكن قول نسر أكثر تفضيلاً حتى على السكان الدائمين في روما أو لندن أو فيينا ... أعتقد ذلك ".
عبس الكبرياء بشكل خبيث على هذه الكلمات ، ومن الواضح أنه طُلب منها أن تكمل قصتها. لكن فجأة ، قفزت هوب إلى حديثها ، وصرخت بغضب شديد ، "هذا ليس صحيحًا! هذا ليس صحيحًا!" أرواح البشر هي جواهر ثمينة ، تتميز بالعديد من المشاعر النبيلة ... فهي ليست مشاغبة فحسب ، بل هي أيضًا نسيم لذيذ ومنعش ، تجلب النبل ، وفوق كل شيء ، تجسيد لقوتي ... "
"كيف يمكنك أن تعلن ذلك بكثير من اليقين الذي لا ينضب؟"
"أعلم هذا لأنه حتى اليوم أتيحت لي الفرصة لأكون مراقبًا بهيجًا للصفات الصالحة للبشر على الأرض. تجولت في أفقر الأحياء في إثيوبيا القاحلة ، إفريقيا ، حيث يوجد أيضًا مستشفى فقير وبعض الملاجئ للفقراء. عندما تسللت إلى قوس المستوصف المنهك ، المتجسد في حمامة بيضاء ، بالإضافة إلى البؤس الجسدي ، رأيت أيضًا أشعة التضحية التي تشع مباشرة من الأوصياء على السكان الأصليين المرضى أو المحتضرين. بدت محبتهم للمرضى غير واضحة ، حتى عندما اضطروا إلى النظر في وجوههم المقاسة ثم إخراجهم تحت غطاء البطانيات المتسربة - إلى أماكن استراحتهم الأخيرة ... ومع ذلك ، فقد حكم من نجوا من قبل عدة أشخاص. ساعات. من غير توقف. حسنًا ، أخبرني ، هل هناك المزيد من الأدلة الرائعة على الحب غير الأناني؟ "
"تشا! بعد كل شيء ، انقرض الحب غير الأناني منذ فترة طويلة ، إلى جانب انقراض الديناصورات التي كانت موجودة في عصور ما قبل التاريخ ، إذا كانت قد عاشت ... "وهي تجول عبر قارة أمريكا الشمالية. مثل السحابة القاتمة التي تجسد هطول أمطار غزيرة ، سُمح لي بالنظر إلى مباني الشركة في أطول ناطحات السحاب في كندا. لذا للحظة ، تمكنت من أن أصبح جزءًا غير مستكشَف من دورتهم اليومية ... وأنا لا أحاول أن أعلن أنه - كالعادة - كان هناك صراع شرس من أجل بقاء الملكية. نعم يا أعزائي ، العالم محكوم بتنافس طائش على الهيمنة المادية ، وهو تنافس لا ينقص في الشركات التجارية بمختلف أنواعها! يسعدني أن أراكم مديرين متوترين ومتسرعين ، تتجادلون مع مرؤوسيهم حول مقدار رواتبهم الشهرية ، أو رؤساء مربحين يحاولون إجراء عملية شراء أكثر فائدة لشركتهم ، حتى على حساب الاحتيال غير العادل ... الكراهية التي يعاملون بها جميعًا بعضهم البعض! أوه ، ربما تكون هذه أكبر مكافأة لي على الجهد الذي بذلته في رحلتي اليومية حول الأرض ... "
"أتفق معك تمامًا ، أيتها الممرضة العزيزة ،" ضحك الحسد ، وانضم إلى جانب رفيقي المفضل ، منذ أن كنت أتجول في سفوح جبال الألب السويسرية من الصباح حتى المساء ، وأخذ مظهر الغراب الأسود. وما رأيته في المستوطنات أو البلدات المحلية لم يكن مختلفًا تمامًا عن الواقع الذي أشرت إليه للتو. نادراً ما يراعي الناس بعضهم البعض - روحك عادة ما تسود في قلوبهم أو - وربما أكثر نجاحًا - وجودي المرهق ، وأشجعهم على الاستياء من جيرانهم أو حتى أصحاب منازلهم. لا عجب أن يكره الأخ أخته لتفضيلها المفترض من جانب والدتها وزوج من متسلقي الجبال الصغار الذين يعيشون في مناطق نائية من سويسرا ، ولم يتمكنوا من صنع اسم لسنوات عديدة بسبب النزاعات على الأراضي. .. "
"نعم ، إذا كنت مجرد شرير ولئيم!" فجأة ، صرخ الحب في وجههما. "كلماتك لا شيء ولا تردد صدى الصخور المقفرة التي ترتفع في القطب الشمالي الشمالي ... حتى الرغبات التي لا يمكن تحقيقها! أعلم هذا أكثر من أي شخص آخر ، ألست يمين الله في زرع السلام والنعيم على الكوكب كله؟ أزور كل يوم الساحات المزدحمة في المدن الكبرى الأكثر اكتظاظًا بالسكان في العالم ، حتى في المناطق النائية من الأرض ، وفي كل مكان أكون مبشرًا دائمًا بالأمل ، ينشر رسالة الحب الأبدي. أجلب التفاهم والمودة في القلوب الضالة ، التي توحدها بأواصر لا تنفصم ... "
قاطعتها نيفيرا بحدة "أوه - ليس بهذه السرعة!" "هل يجب أن نثق بك حقًا؟ أعتقد أنك لا تعتقد أننا أغبياء بما يكفي لنصادف أي خرافات تريد إطعامنا؟! "
"اسكتي يا أخت!" ، وبخها الإيمان ، "وأظهر مرة واحدة على الأقل القليل من الاحترام لحبنا ، الذي يعمل معي لإيقاظ النبل في نفوس أولئك الذين وهبهم الرب بنفس الجوهر الذي نتمتع به ، الكائنات الروحية العليا. "
"إنك تنحاز إلى جانبها لأنكما من نفس القاضي ،" التقطت Nevera ، وأعطتها الوهج في الحب ، وأرادتها أن تقرأ تسلسل الأفكار من وجهها الثابت. أعادت عينيها الثاقبتين بلا خوف وقالت: "أنت مخطئ جدًا يا عزيزتي. على الرغم من أن الإيمان وأنا جسدنا نفس المبدأ منذ ولادتنا ، فإننا لا نعني أنه يجب أن يظل معي في كل حاجة. إذا قررت التمسك بي عند أحد طرفي الحبل ، فعندئذٍ بمحض إرادتها. نحن مخلوقان نفسانيان مستقلان ، وهما المنفذان الطبيعيان للعناية الإلهية. نحن نجلب الوحدة والتفاهم والسلام في كل مكان إلى رحم الإنسانية الخالد ... وإذا لم تمزق خيط قصتي ، فستعلم أن جهودنا ليست عبثًا حقًا. اليوم ، متنكرا في زي قوس قزح متلألئ ، تجولت في مناطق شاسعة من الدول الاسكندنافية ، والمعروفة بمناخها البارد وغير المضياف. أوه ، ما أسعدني أن قلوب الرجال على بعد أميال من أهواءها القاسية! حتى الآن ، لم تنطفئ شعلة الخير فيهم - فالناس مستعدون دائمًا للخضوع لاحتياجات جارهم ، دون التردد في التضحية حتى بجهودهم أو بوقتهم أو ثروتهم ... "
"توقف في الريح أخيرًا ، حبي!" "نعلم جميعًا جيدًا أنك تتحدث عن هراء ....
"أوه ، الجنة! لماذا تقوم بتحريف الحقيقة مرة أخرى ، كما تفعل عادةً مع كل محادثاتنا المسائية؟ كلامي يدوم أكثر من النباتات المعمرة الخشنة في السماء ولا يقوم على الإطلاق على الرغبات الخادعة أو المحتشدة للخيال الجامح. أتذكر ما رأيته بقوس قزح هذا الصباح - لقد كانت صداقة وليدة بين المراهقين الذين اقتربوا أكثر من قبل حادث قطار بالقرب من Sandnessjøen ، النرويج. لم يقتصر الأمر على قيام حفنة من الأولاد والبنات المسافرين بمساعدة بعضهم البعض للخروج من المحنة ، ولكن أعضاؤها وعدوا أيضًا بالاجتماع بانتظام منذ ذلك الحين ... في السويد ، بعد ذلك بقليل ، شاهدت مشهد ظهر هز كل خيط مستخدم. في أحد الخلجان العديدة في ضواحي ستوكهولم ، هتفت فتاة تبلغ من العمر أربع سنوات ترتدي وشاحًا رائعًا بلون أبيض وركضت. كان هناك مع جليسة الأطفال ، حيث كان والداي ، في رأيي ، يقيمان في العمل في ذلك الوقت. كان متسول عجوز يغرق بالقرب من الزوجين المذكورين ، الذين اقتربوا فجأة وطلبوا من المرأة بشغف بعض المال أو على الأقل قطعة خبز. ومع ذلك ، فقد دفعته بعيدًا بإشارة يد رافضة. بمجرد أن استدار لتلبية رغباتها ورأسه لأسفل ، انزلق الطفل في الماء وبدأ يغرق أثناء لعبه ... وأحضر الأبرياء الخائفين إلى الشاطئ. لقد فعل ذلك على الرغم من قضمة الصقيع على لوحة التحذير ... " الذي اقترب فجأة وطلب من المرأة بشغف بعض المال أو قطعة خبز على الأقل. ومع ذلك ، فقد دفعته بعيدًا بإشارة يد رافضة. بمجرد أن استدار لتلبية رغباتها ورأسه لأسفل ، انزلق الطفل في الماء وبدأ يغرق أثناء لعبه ... وأحضر الأبرياء الخائفين إلى الشاطئ. لقد فعل ذلك على الرغم من قضمة الصقيع على لوحة التحذير ... " الذي اقترب فجأة وطلب من المرأة بشغف بعض المال أو قطعة خبز على الأقل. ومع ذلك ، فقد دفعته بعيدًا بإشارة يد رافضة. بمجرد أن استدار لتلبية رغباتها ورأسه لأسفل ، انزلق الطفل في الماء وبدأ يغرق أثناء لعبه ... وأحضر الأبرياء الخائفين إلى الشاطئ. لقد فعل ذلك على الرغم من قضمة الصقيع على لوحة التحذير ... " ألقى الرجل العجوز المذهول بنفسه في الأمواج الباردة بسرعة البرق وجلب الأبرياء الخائفين إلى الشاطئ. لقد فعل ذلك على الرغم من قضمة الصقيع على لوحة التحذير ... " ألقى الرجل العجوز المذهول بنفسه في الأمواج الباردة بسرعة البرق وجلب الأبرياء الخائفين إلى الشاطئ. لقد فعل ذلك على الرغم من قضمة الصقيع على لوحة التحذير ... "
صمت الحب للحظة ، وساد صمت مقدس في كل مكان ، قاطعته تنهدات كائنات روحية أو ملائكة جائرة. بعد لحظة من الصمت ، تجرأت على مقاطعته بفضول جانبي سألته فجأة ، "وماذا حدث بعد ذلك؟ لا تماطل وتقول بسرعة! "
"حسنًا ، أيتها الأخوات العزيزات ، بعد العمل البطولي المسكين ، احترق قلب امرأة ممتنة بنفس شعلة الحب التي دفعته إلى إنقاذ شحنتها الصغيرة. شعر بالرضا ، فعانقه وأخذه إلى منزل أصحاب عمله ، حيث حصل على مكافأة مناسبة على شكل وجبة غنية ومدفأة دافئة ... "
بعد هذه الكلمات ، لم يعد بإمكان بعض الملائكة السيطرة على مشاعرهم ، وتناثرت دموع العاطفة على وجوههم المشعة. استمر الحب الذي راقبهم بشكل غير ملحوظ ، "وهذا ليس كل شيء. في وقت مبكر من المساء ، عندما كان ثوبي الملون يتلاشى في ظل غروب الشمس ، نظرت إلى لابلاند ، المقاطعة الواقعة في أقصى شمال فنلندا. في بلدة روفانيمي المحلية ، الواقعة بالقرب من الدائرة القطبية الشمالية ، بدأ للتو ظهيرة شديدة البرودة. كانت سيدة مسنة تمشي ببطء في الشارع الجليدي ، تحمل مشتريات كبيرة. فجأة ، هاجمها رجل مجهول من مكان ما ، فمزق كيسًا كبيرًا بالقوة وطرحه أرضًا ... ثم رفع قدميه على كتفيه وركض بعيدًا. كانت المرأة العجوز اليائسة ترقد بلا حول ولا قوة على الرصيف الثلجي ، تبكي وتطلب المساعدة. وصل صراخها إلى آذان العروسين للحظة ، الذي تجول في مكان الحادث. ذهب الشاب فورًا وراء اللص الهارب ، وسرعان ما أمسك به ، وبعد مباراة قصيرة اقتادته إلى أقرب مركز شرطة ، حيث تم توقيفه بتهمة السرقة. في هذه الأثناء ، ساعدت فتاة الضحية المسكينة على النهوض ، وعندما جاءهم شاب بحقيبة تسوق مسروقة ، كانت فرحتها وشكرها غير محدود ... كوب من الشاي الساخن ".
بدا أن الجمهور غارق في اندفاع آخر للعاطفة - فقط اللامبالاة والكسل استمعوا بلا مبالاة إلى كل ما هز في هذا التجمع فوق الأرض. ربما كانت أعمق نوبات الروح قد مر بها كيوبيد ذو الوجه الوردي ، الذي صرخ بحماس ، "الآن يمكنك أن ترى أخيرًا أن الحب كان على حق! رسالتها لا تزال مشعة وقوة عملها لها تأثير هائل لدرجة أنها تستطيع إحياء حتى الصخور الميتة التي تنبثق من أعماق الوجود البشري ... وخمنوا من جمع بين العشاق الذين أصبحوا سامريين لهذا امرأة مؤسفة! حدث ذلك مؤخرًا ولم يكن سواي. ضربهم سهم الحب من طائفي في القلب ومن تلك اللحظة فصاعدًا سيشكلون إلى الأبد كلًا لا ينفصل ... "
كانت هناك ضوضاء مثيرة في المجتمع ، ولكن كان هناك أيضًا همهمة غير راضية من كبرياء وغيرة. لم يقصدوا الرضوخ للتفوق الأخلاقي للحب بأي ثمن والموافقة على بيان كيوبيد الفوري. فاندفع كلاهما إليه عند الأمر ، ملوحين بجناحيهما العظيمين بشراسة وصرخا: "من الذي أوصاك أن تقول الكلمة الأخيرة علينا ؟! هل تعتقد أنك ستسخر منا وسنظل نتفاخر بك ...؟ فقط انتظر حتى تحصل في أيدينا ... "
ومع ذلك ، لم يتردد كيوبيد ، ومثل صاروخ غير موجه ، طار بعيدًا عن موقعه ، وهو يرفرف بشدة بأجنحة صغيرة ويطالب بخلاص الكائنات الروحية. في العوالم القمرية ، ظهرت مطاردة جامحة أمام عرش الرب مباشرة ، وانضم إليها الصبر والتواضع بقصد مساعدة إله الحب الصغير ... قال صوت ثاقب ، "كفى! توقف أخيرًا عن هذا الهراء وانزل إلي ... "
لم يجرؤ أي من الكائنات على الاحتجاج ، لذلك صمتوا في الحال ، وتعودوا إلى عرش حاكمهم.
"تذكر - الخلافات أو العنف لن تجد طريقًا واضحًا إلى الحقيقة ،" قال تعالى بتساهل. "لا يمكن دسها إلا من خلال ذراعي الممدودتين ... ونعمتها المفيدة ، بدورها ، تسمح فقط بقوة الحب الهائلة ، التي هي هديتي للإنسانية - للاستمتاع بها - مثل كل المشاعر النبيلة على الأرض. إذا استمرت المخلوقات الأرضية في نقلها ، فسوف يكرمون عظمة اسمي كما لو أنهم لا يستطيعون القيام بأي عمل آخر ... أقدر ثمرة الكلمات اللطيفة أو اللطف أكثر من أي تضحية - ولهذا السبب يقف الحب من بين أعمالك. حماستها المستمرة تحطم معاقل القلوب الصلبة ، أسلحة رسالتها تنتصر على الداخل البشري بشكل أكثر فعالية من أقوى الجيوش في العالم ...
في تلك اللحظة ، انفتحت عيون الكائنات السماوية التسعة عشر وتعرفت على الواقع الجميل. تصالحوا مع الراحة ، ووضعوا نزاعهم السابق في طي النسيان. ثم ، مع جوقات الملائكة ، انطلقوا في مدح مدوٍ تكريماً للخالق ، تحت الهجوم الذي اهتزت فيه حتى بوابات الجحيم تحت الأرض والتي كانت علامة لا لبس فيها على أن الحب قد أكمل مرة أخرى انتصاره الأسمى 

Meno a priezvisko: Mgr. Judita Ďurčová

  • فيس بوك
  • بنترست
  • تويتر
  • واتس اب
  • لينكد ان